UMENIE A KULTÚRA

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Načo nám je umenie? Na túto tému by sa dalo napísať stovky rozsiahlych prác a ešte stále by to možno bolo málo. Ide o tisíce rozličných optík a prístupov k tejto prirodzenej súčasti našich životov. Už od čias, kedy začal človek kognitívne myslieť, ide umenie, kultúra, náboženstvo, veda a filozofia spolu po ceste dejín ľudstva. Základným predpokladom ku vzniku bola jednak tvorivosť, hra a schopnosť prijať abstrakciu. Pre tak obrovskú obšírnosť tejto témy sa ani neviem rozhodnúť, ktorou optikou k nej budem pristupovať. O úlohe kultúry a kulturológie, čo priamo nadväzuje aj na úlohu umenia v súčasnej spoločnosti som písal v samostatnom článku. Samotná definícia umenia je snáď ešte zložitejšia než tisícky definícií kultúry. Kým pri kultúre sa môžeme držať niekoľkých atribútov – nadbiologickosť, protipól prírody resp. kultúra ako akýkoľvek zásah človeka do prírody (v intenciách antického poňatia kultivovať pôdu), spoločenský aspekt – kultúra ako súčasť integrácie človeka do spoločnosti (súvisiac aj so vznikom minoritných a majoritných štruktúr spoločenstva; kultúra ako civilizácia – poznanie, viera, umenia, veda, morálka, právo, filozofia, …), tvorivý aspekt – kultúra ako súbor materiálnych a nemateriálnych hodnôt a artefaktov tvorivého ľudského ducha ako výsledok pôsobenia psyché (súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia), a v neposlednom rade vyšší zmysel kultúry – konvenčnejšie chápanie kultúry ako niečo čo človeka šľachtí ku napredovaniu ľudského spoločenstva, celého ľudského rodu nadväzujúc najmä na osvietenské myšlienky. Oveľa zložitejšie je zadefinovať čo už kultúra nie je. Jej protipólom by mala byť teda príroda, avšak kultúrna antropológia priniesla aj teórie, že to nie je celkom pravda a príroda je silná súčasť prirodzených reakcií človeka v rozličných životných situáciách. Tento argument využíva aj psychoanalytická línia vnímania kultúry, kde je kultúra prejav potláčania pudov (napr. Freud). Sám J. J. Rousseau hovoril o tom, že je kultúra naučenou súčasťou existencie a tým pádom sa dostávame do možnej ďalšej interpretácie – kultúra ako popieranie prirodzeného-prírodného v nás, vytváranie umelého. Celé spektrum filozofických prúdov od sociálnych filozofov, cez racionalistov, kresťanských filozofov, pozitivistov či marxistov videlo zmysel kultúry a jej vysvetlenie v niečom inom. Avšak prejdime k téme umenia. Umenie je jednoznačne prejavom kultúry, to znamená, že kultúra je nad ním. Aký má byť jeho zmysel a načo nám má umenie slúžiť? Umenie ako niečo umelé resp. umelo vytvorené človekom, taktiež oddelené od prírody? A čo krásne vzory na telách pavúkov, tvary oblakov pripomínajúce ľudské symboly, východ slnka v objatí mora alebo detailný pohľad na snehové vločky… nádherné obrazy, ktoré vytvára samotná príroda. Hudba ako spev vtákov, či ich rituály pripomínajúce divadlo? Kde je hranica medzi umením a prírodou? Je to snáď ešte ťažie než definícia kultúry, pretože pri umení sa veľmi ťažko hľadajú zadné vrátka. Vladimír Boudník vravel o nesmrteľnom umení, ktoré vytvára práve sama príroda a prežije všetky vojny a katastrofy. Umenie skúma estetika, filozofia, antropológia, kulturológia, etnológia a mnohé humanitné vedy a umenovedy. Platón ho chápal ako napodobňovanie, ktoré nás odvádza od pochopenia pravej podstaty reality, ideí a poznania. Je iba tieňom niečoho, čo sa skrýva za rohom jaskyne. Naopak, Aristoteles vnímal umenie princípom mimezis. Katarzným procesom umenia človek šľachtí svoju dušu, je to akási duchovná hygiena. Jedna z ďalších optík (Frankfurstká škola, Birminghamská škola) je zneužívanie kultúry a umenia ako nástroja manipulácie. A nielen oni… upozornil na to aj Rousseau: “Potreba vztýčila tróny, vedy a umenia ich upevnili. Milujte nadanie mocipáni tohto sveta, a rozprestrite ochranné krídla nad duchmi, čo ho kultivujú.” (ROUSSEAU, 2011, s. 20) Analytická filozofia, štrukturalizmus a postmodernizmus umenie posunulo do ešte zložitejších kontextov konštrukcie a dekonštrukcie symbolov, štruktúr, sémantických odkazov či hrania sa s jazykom. Kam sa však vrátiť z neprehľadného postmodernizmu? Východiskom môže byť napr. aj pohľad davistov. Ak sa máme od niečoho “odraziť” tak to je jednoznačne pohľad Laca Novomeského: “Umenie nie je, alebo aspoň nemá byť púhym zobrazením skutočna, ale jeho pretváraním.” Tento výrok je možno analogickým k Marxovej vízii pretvárania sveta prostredníctvom filozofie. Umenie teda musí prejsť z roviny opisnej, do roviny kritickej a spolupodieľať sa na kvalitatívnej zmene spoločnosti. Naskytá sa však otázka ako. Umenie je vysoko transcendentálny jav. Len ako príklad je abstraktnosť hudby, ktorá dokáže vyvolať tranzové stavy miestami až stotožnené komunikáciou s transcendentnom (najmä pri pôvodnej pravekej hudbe či psychedelickej hudbe). Niečo podobné vzniká v šamanizme, ktoré je proto-fázou vzniku divadla. Taktiež v abstraktnom výtvarnom umení nádherné farby vytvárajú pocit blaha. Pri poézii a próze je situácia zložitejšia. Práca so slovom je vysoko viazaná na myslenie v symboloch – tzn. že interpretácia sa stáva napr. v porovnaní s hudbou konkrétnejšia. Môže teda dôjsť častejšie ku zneužitiu ako pri abstraktnejších formách. Dalo by sa povedať, že čím viac prvkov v umení vzniká, tým je možnosť interpretácie konkrétnejšia. Príkladom je film, či iné druhy audiovizuálneho, či multimediálneho umenia, kedy percipient absorbuje, text, jazyk, hudbu, zvuky, obraz, farby, fotografie, gestá, pohybové a non-verbálne prvky komunikácie a pod. Umenie je teda jednoznačne aj o komunikácii – komunikácii medzi tvorcom a percipientom. Vzniká dialóg tvorby a interpretácie. A načo nám je umenie? Nemalo by predovšetkým slúžiť iba elitám, ale všetkým ľudom. Ide o duchovnú hodnotu celého ľudstva. Som odporcom myšlienky umenia pre umenie, ktoré pripomína jeden like na jeden príspevok v uzavretej skupine na sociálnej sieti. Umenie musí pretvárať ľudí, reflektovať realitu, meniť ľudské myslenie k dobru, k tolerancii, spravodlivosti, rovnosti, bratstvu, pomáhať v zlých životných situáciach svojim katarzným momentom, prispieť ku ochrane prírody, povznášať ľudského ducha a hlavne vytvárať radosť ľudskému rodu. Na to všetko však treba financie a ak má mať alebo má nadobudnúť táto spoločnosť nejaký zmysel (ktorý je v súčasnosti v obrovskej kríze), tak by si mali štáty v celom svete uvedomiť, že to čo tvorí základ vzniku spoločnosti je kultúra a umenie. Jednoznačne by sa mali prestať liať peniaze do nezmyselných vojen a mali by sa presunúť do sektoru umenia, filozofie, kultúry a duchovnému šľachteniu ľudstva. V opačnom prípade nám hrozí zánik aj z toho hľadiska, že kultúra kreuje aj vzťah k prírode –sebauvedomenie si človeka ako súčasti prírody. Ivan Dubnička písal, že zánik prírody sprevádza zánik kultúry. Myslím si, že to funguje aj naopak. Svoju úvahu/mikroesej zakončím najnovšou skúsenosťou. Nemenovaný autor excelentnej knižky poviedok mi nedávno odpovedal na môj blahorečivý e-mail o jeho poviedkach: „Nemusím ti hovoriť, ako veľmi som rád, že ti moje texty možno pomohli dostať sa z depresií. Lenže ty si zároveň pomohol mne zbaviť sa neistoty, či to písanie má zmysel.“
autor je kulturológ, hudobník

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Pridaj komentár