PRODUKTY DOBOVEJ UMELECKEJ TVORBY – NENAHRADITEĽNÉ PRAMENE

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Vzťah medzi históriou a umením je viacrozmerný a vzájomne sa obohacujúci, hoci si to vari ani jedna zo zainteresovaných strán dostatočne neuvedomuje. Reflektovanie dejín v písomnej podobe malo spočiatku charakter osobitného druhu umeleckej literatúry, o čom svedčia nielen známe Homérove eposy, ale aj práce početných starovekých, najmä antických autorov. Tento „estetizujúci“ profil si historiografia zachovala aj v období renesancie a osvietenstva, no vari najväčšiu literárno-umekeckú virtuozitu dosiahli v 19. storočí francúzski profesionálni historici A. Thiers a F. Guizot. V slovenskom prostredí až do 20. storočia nejestvovalo profesionálne dejepisectvo a preto jeho absenciu s väčšími-menšími úspechmi suplovala literárno-umelecká tvorba. Pravdaže, daný stav (a nielen na Slovensku!) vytváral priaznivé podmienky pre zrod najrôznejších mýtov, antimýtov a legiend so značným vplyvom na spoločnosť. Po zrode profesionálneho dejepisectva sa síce legendy rodili ďalej, ale ich interpretácia stále viac strácala na literárno-umeleckej hodnote, čím viditeľne klesal aj záujem čitateľskej verejnosti o vlastné dejiny.
Inou rovinou vzťahu historiografie a umeleckej tvorby je fakt, že ako historici zanedbávame v našom výskume jeden z originálnych a ničím nenahraditeľných prameňov: produkty dobovej umeleckej tvorby. Ešteže historici starších dejín využívajú literárne a výtvarno-umelecké artefakty ako dôležitý zdroj informácií. Dejepisci moderných dejín (20. storočia) tieto pramene s veľkou výpovednou hodnotou často takmer úplne – na našu škodu! – ignorujeme, hoci sa v nich nachádzajú informácie a podnety, ktoré nenájdeme v žiadnom archíve.
Ďalšou dôležitou oblasťou vzťahu umenia a dejepisectva je v praxi mnohokrát overené poznanie, že umelecké diela (literárne, divadelné, filmové, televízne) vedia u svojho potenciálneho adresáta vyvolať omnoho väčší záujem o dejiny, než sebalepšia odborná práca, ktorej obyčajne chýba aj príťažlivejšia literárna forma. Historická práca by mala totiž čitateľa nielen informovať či nedajbože poúčať, ale svojou formou aj zaujať, vyvolať v ňom aj istý estetický zážitok. Na druhej strane však tento vzorec vytvára možnosti vzniku nových historických mýtov, ktoré sa skrývajú za štátne, triedne a hlavne národné, zväčša pochybné záujmy. Vtedy hrozí nebezpečenstvo dnes už veľmi viditeľnej komerčnej devalvácie umenia a kultúry vôbec. Na tento stav sa dá aplikovať stále viac aktuálne varovanie Alexandra Matušku spred takmer päťdesiatich rokov: „Kultúra je pomstivá – kam nemôže sama, kde ju nechcú, pošle namiesto seba svoju nevlastnú sestru, pseudokultúru.“

Ivan Kamenec, historik

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Pridaj komentár