NIEKEDY MI JE SMUTNO…

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Niekedy je mi aj smutno, že som skorej baníkom a nie básnikom. Všetko si človek musí poctivo zaplatiť. Umenie je osobitná reč. Reč prírody, ktorá nám v každom čase ponúka ako dar svoju krásu, a naša odpoveď, že sa učíme pekne, s citom, so srdcom odpovedať na všetky výzvy.

Všetci sme deti končiaceho sa osvietenstva, kde sme uverili, že budeme šťastní, ak budeme veľa vedieť. Sme naozaj veľmi múdri, bohatí, až dostávame, ako to napísal už Gribojedov, „góre ot umá“. Ďaleko od šťastia. V umení vidím jednu cestu k návratu. Nie tak, že odmietneme poznanie, múdrosť, vedomosť – Biblia tieto hodnoty nazýva darmi Ducha Svätého, ale že budeme hľadať rovnováhu v umení, ktoré je tiež tým istým darom.

Svet by vyzeral inakšie, keby sme mali toľko umeleckých škôl, koľko máme univerzít.

Umenie je možno rozšíriť do všetkých oblastí a úrovní nášho života. Vkusne sa obliekať, uvariť chutný obed, povedať pár teplých a pravdivých slov, keď ľudia sedia či stoja okolo stola. Umenie v športe, v ekonomike, v politike. Umenie žiť svoj život v zložitých a stále nových podmienkach. Umenie sakrálne, ktoré nemusí byť len múzeom, divadielkom jedného muža, verným, chladným opakovaním toho istého eposu, ale môže ponúknuť slová úžasu, prekypenie lásky, veľké náručie, kde sa každý cíti doma a je milovaný. Umenie je darom, ktorý každému dáva do vienka Príroda, Evolúcia, Boh a našou úlohou je aj vytvárať podmienky, aby každý človek mohol tento dar rozvinúť a tak naplniť svoj život radosťou a zmyslom a súčasne obohatiť spoločnosť svojím prínosom.

Na Slovensku máme aj čerstvú pamäť na šťastné chvíle, keď si ľudia spievali, hoci boli chudobní, zmierení sa modlili, aj keď boli v preplnených väzniciach. A je aj ars moriendi. Keď s naplneným životom a s nádejou odchádzali z tohto sveta.  Antonio

Anton Srholec

rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Pridaj komentár