MAŤ VÄČŠIU SCHOPNOSŤ SEBAREFLEXIE

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Umenie je slobodná tvorivá a imaginatívna činnosť s vysokým podielom intuitívnosti a emocionality, ktorá odráža vzťah jedinca k vonkajšiemu svetu a sprostredkúva jeho pohľad iným. Chápem umenie ako oblasť ľudskej tvorivosti, ktorá vznikla skôr ako veda, s jej vysoko formalizovanými pracovnými postupmi. Chápem ho ako oblasť, ktorá dokáže prinášať nové pohľady na život alebo nové podnety na jeho skúmanie oveľa priamočiarejšie a neraz aj zrozumiteľnejšie ako veda.

Zmysel umenia je vo vytváraní priestoru pre kultivovanie ľudského ducha; má veľký potenciál zbližovať ľudí a v dnešnej dobe aj prekonávať hranice, ktoré vznikajú medzi skupinami príliš špecializovaných jedincov, ktorí už neraz strácajú schopnosť spolu komunikovať a porozumieť si. Inými slovami, má potenciál zmierňovať dôsledky „Fachidiotismu“. Má aj veľký potenciál poskytovať pozitívne námety, ako hodnotne tráviť voľný čas, môže spoločnosť kultivovať a spájať. Spoločnosť zas môže dávať umeniu, resp. práci umelcov, zmysel; môže ho podporovať, ale naopak, aj ho veľmi degradovať.

Význam umenia pre náš život je nepochybný. Je to zdroj (seba)reflexie pre jedinca i celú spoločnosť a zdroj citového obohatenia. Mnoho ľudí si tento význam bezpochyby uvedomuje, ale praktický dopad tohto uvedomenia je zatláčaný do pozadia existenčnými starosťami väčšiny, zámenou umenia a zábavného priemyslu, poklesom vzdelanosti ľudí, resp. zámenou vzdelania za vyškolenie k úzko špecializovaným činnostiam.

 

Aký je vzťah umenia a iných oblastí činnosti a myslenia? Nemyslím si, že existuje nejaký zásadný rozdiel medzi vedou a umením. Obe oblasti chápem ako dva póly kontinua rôznych prístupov k poznávaniu sveta a k tvorivej činnosti – jeden je vágnejší a slobodnejší a druhý presnejší a viazanejší rôznymi pravidlami. Napokon, v minulosti vždy existovali „Akadémie vied a umení“. Už v tom je vidieť, že v minulosti, keď ľudia boli lepšie všeobecne vzdelaní ako dnes, sa tieto dve oblasti nestavali proti sebe. Tento vzťah výrazne deformuje ekonomická a v jej závese politická moc. Je tu veľká divergencia hodnotových sústav a filozofických východísk medzi vedou a umením na jednej strane a ekonómiou, či skôr len ekonomismom a politikou na druhej. Ekonómia a politika majú veľký sklon si umenie podriaďovať.

 

Kto dnes vlastne umenie potrebuje?Je to veľmi diferencované – záleží na vzdelanosti jedincov vytvárajúcich verejnosť a na množstve voľného času a prostriedkov, akými disponujú. Pokiaľ ide o „reprezentácie“ – už by som dnes radšej použil pre túto spoločenskú vrstvu výrazy Machthaberi (držitelia moci) alebo Statthalteri (miestodržitelia, správcovia niekým uchváteného územia). V ich prípade asi ide len k zneužívaniu umenia (a vedy) na vytváranie vonkajšieho dojmu alebo alibizovanie či zakrývanie svojich zlyhaní. Platí tu geniálny postreh Lva Trockého – byrokracia sa inštinktívne bojí všetkého, čomu nerozumie a čo jej priamo neslúži.

Postavenie umenia a vedy je dnes mizerné, nedôstojné, nezodpovedajúce možnostiam dnešnej spoločnosti. Ich predstavitelia klesajú na úroveň duševných otrokov, v prípade umenia iba na „ľudské zdroje“ zábavného priemyslu. Dochádza k zámene umenia za masovú zábavu alebo len reklamu.

 

Umenie by malo byť podporované predovšetkým z celospoločenských zdrojov, to znamená štátom, resp. samosprávou. Avšak bráni tomu degradácia hodnotovej sústavy spoločnosti a zväčšovanie nerovnomernosti rozdeľovania národného produktu, sčasti v prospech tzv. služobných elít doma a sčasti v prospech tzv. diskrétnych elít z zahraničí.

Je v záujme štátu zabezpečovať stabilnú ekonomickú podporu poskytovanú za len veľmi rámcovo definovaných podmienok, bez byrokracie a snahy stále niečo riadiť a kontrolovať, resp. sústavne podozrievať, že sa vynaložené prostriedky zneužijú. Podpora by mala rátať so samozrejmým rizikom produkcie aj nepodarených diel. Umelec i vedec musia mať právo na omyl. Originálne a kvalitné dielo vzniká len v množstve pokusov. Nie je tu možné uplatňovať kritériá neoliberálnej trhovej ekonomiky, resp. hodnotenia stereotypných rutinných činností v priemysle.

Je potrebné aj zmeniť právny rámec ochrany autorov. Platný autorský zákon je úzko zameraný na ochranu interpretov hudobných diel. Naopak, autorom literárnych a vedeckých diel neposkytuje ani elementárnu oporu v sporoch s vydavateľmi. Rovnako jednostranne fungujú aj ochranné organizácie. V dôsledku toho dochádza k doslovnej prekerizácii činností spojených s vytváraním duševného vlastníctva.

 

Čo otázka výchovy k umeniu? Bezpochyby výchova k umeniu, ale aj vede potrebná je, ale musí to byť skôr len vytváranie prostredia, v ktorom si každý nenásilne nájde svoju oblasť a bude v ňom schopný svoj pasívny alebo aj aktívny, tvorivý záujem o túto oblasť rozvíjať. Nemá asi veľký zmysel ju príliš inštitucionalizovať, lebo by asi bolo ťažké nájsť dostatok osôb schopných príťažlivým spôsobom pôsobiť ako pedagógovia. Prílišná inštitucionalizácia hrozí rizikom vzniku karikatúr podpory a výchovy k umeniu, aké opisujú v svojom diele Bulgakov alebo Tatarka. Okrem toho v knihe svojich spomienok citoval nemecký ekológ prof. Tischler vetu jedného svojho priateľa:  Najlepším spôsobom, ako zničiť nejakú myšlienku, je založiť organizáciu na jej uskutočnenie.

Život bez umenia je iba plytkým prežívaním bytostí redukovaných len na stroje či nástroje v prostredí orientovanom na bezhlavý rast neraz samoúčelnej produkcie a ziskov, ktoré ich uzurpátori už ani nie sú schopní racionálne využívať.

Načo teda umenie? Na to, aby jedinci i celá spoločnosť mali väčšiu schopnosť sebareflexie.

Ing. Zbyšek Šustek, CSc., Ústav zoológie SAV, predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Pridaj komentár