FOND PRO SLOVAKIA BOL NESMIERNE VÝZNAMNOU INŠTITÚCIOU

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Som profesor neurológie a 50 rokov vykonávam lekársku prax. Celý tento čas vyučujem poslucháčov medicíny a najmä sa stretávam s tisíckami pacientov.

Môj záujem o kultúru je mimoriadne širokospektrálny, pretože ako dieťa i ako pubertálny jedinec som z najrôznejších dôvodov nemal možnosť dostatočne sa kultúrne vyžiť. Jednak som v detstve prežil druhú svetovú vojnu, a jednak som žil v priestore, kde bola možnosť kultúrneho vyžitia – okrem návštevy kina a s rodičmi aj koncertov v Trenčianskych Tepliciach v lete – minimálna.

Po príchode na vysokú školu do Bratislavy som bol preto mojím vnútorným záujmom o kultúru významne motivovaný. Dovtedy som mal možnosť rozširovať svoje kultúrne ambície len prostredníctvom čítania obrovskej škály knižnej literatúry i návštevy filmových predstavení. V Bratislave sa mi už naskytla významná možnosť navštevovať koncerty aj divadelné predstavenia, i keď finančné aj časové možnosti študenta medicíny boli značne obmedzené.

Na druhej strane významnou motiváciou bolo, že som býval vo vysokoškolskom študentskom domove, kde bývali aj študenti Vysokej školy múzických umení a tu som sa dostal do kontaktu s ľuďmi, ktorí dnes vytvárajú významnú súčasť slovenskej kultúry. Boli to ľudia z oblasti dramatického i hudobného umenia, ktorí ma aj svojím priateľstvom pritiahli ku kultúre a umeniu. Menovite by som rád menoval ľudí, ktorých vývoj bol priam pod mojím drobnohľadom: Marián Labuda, Juraj Hrubant, Milan Lasica, Julo Satinský, Karol Spišák, ale i Berci Schrenkel a mnohí ďalší významní súčasní umelci.

Nielen preto, že som sa často stal ich ošetrujúcim lekárom, počnúc týmito rokmi som začal mať ešte výraznejší záujem o umenie, ktoré má význam pre mňa ako osobu, ale i pre ľudí, ktorí sú mojimi pacientmi, alebo pre študentov, ktorých usmerňujem do ich životnej profesie.

Významnejším a detailnejším vniknutím pod kožu umeniu bol pre mňa vstup do kultúrneho fondu Pro Slovakia, do ktorého ma vymenoval vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko a ktorý som potom približne 10 rokov viedol. V tejto sfére som mal možnosť zoznámiť sa so širokou škálou všetkých umeleckých smerov, ale najmä s ich problémami. Treba konštatovať, že fond bol nesmierne významnou inštitúciou a dodnes mi je ľúto, že bol ministerstvom kultúry zrušený. Tento fond významným spôsobom pomáhal rozvoju umenia, kultúry i jeho propagácii, či už vo sfére dramatickej, hudobnej, v architektúre alebo i v oblasti literárnej produkcie a ďalších. Sám hodnotím ako veľmi významné vnímanie okolitého i vnútorného sveta štúdiom modernej, ale aj klasickej literatúry. Množstvo informácií z kvalitnej literatúry vie dokonalým spôsobom usmerniť našu inteligenciu, naše myslenie a naše cítenie. Samozrejme, literatúra mi priniesla naozaj množstvo informácií a prispela k rozvoju mojej osobnosti. Príklad mnohých postáv literárnych bol pre mňa vzorom a veci, ktoré som získal štúdiom literatúry, nesmierne prispeli k rozvoju mojej osobnosti, mojej psychiky i môjho fyzického fondu. Nepochybne knižná literatúra sa najviac podieľala na stvárňovaní mojej osobnosti. Napriek tomu, vzhľadom na to, že som býval na vysokoškolskom internáte, kde bývali práve dramatickí umelci, mi mimoriadne významným spôsobom priľnulo k srdcu i divadelné umenie, či už činoherné, alebo operné. Treba povedať, že moji priatelia – herci ma svojím umením nesmierne oblažovali, a keďže som liečil najmä ich telá a niekedy aj duše, vedel som pochopiť to obrovské umenie umelca prevteliť sa počas divadelného predstavenia do úlohy, ktorú prežíva.

Pamätám sa napríklad, ako priateľ Marián Labuda prežíval v Hamletovi úlohu hrobára tak, že i po predstavení bol ešte vyčerpaný symptómom hrobu…

Ako lekár – neurológ vnímam vplyv umenia na vývoj psychiky, ale i na fyzické kvality človeka.

Jednou z významných metód, ktoré ovplyvňujú mnohé psychické, ale i neurologické ochorenia, je muzikoterapia, vďaka ktorej pacient dokáže odstrániť mnohé svoje problémy. Mne samému veľmi pomáha Verdiho hudba.

Je to pozoruhodné, ale keď mám za sebou ťažký deň a pustím si slávnostný pochod z opery Aida, po skončení tejto krásnej hudby som úplne v inej psychickej konštelácii.

U mňa vyvoláva slávnostnú náladu zbor Židov z opery Nabucco, počúvanie Beethovenových symfónií aj počúvanie Dvořákovej Humoresky prispieva k môjmu relaxu, dobrej nálade a pocitu príjemného zážitku. Samozrejme, takýchto skladieb je mnoho.

Sám na sebe som teda zažíval to, čo potom interpretujem do ovplyvňovania psychiky aj fyzických kvalít našich pacientov, preto si umenie ako také nesmierne vážim. Musím povedať, že si neviem predstaviť život bez umenia. Neviem si predstaviť, že by som nedostal do ruky knihu, ktorá by nemohla vo mne vytvárať určitú atmosféru.

Rovnako si neviem predstaviť život bez divadla, ktoré vo mne vyvoláva množstvo emócií a po ktorom musím hlboko rozmýšľať o obsahu hry.

Neviem si predstaviť život bez krásnej koncertnej hudby, ktorú zažívam na pôde filharmónie. Tak isto si neviem predstaviť aj život bez hodnotných televíznych programov, ktoré vo mne vychovávajú to, čo môžeme označiť slovom „kultúrny človek“.

Je preto veľmi dôležité, aby kultúra žila a obávam sa, že je dosť nepríjemné, keď podpora kultúry nie je u nás na takej úrovni, na akej by mala byť.

Ako lekár, ako človek s kultúrnym myslením opakujem, že len kultúrne vnímavý a kultúrne motivovaný človek, školou a životom vzdelaný a človek zdravý môže vykonávať činnosť pre dobro spoločnosti. Preto tvrdím, že štát i spoločnosť sú povinní investovať do kultúry, do vzdelania / školstva / a do zdravotníctva.

Pavel Traubner

Share on FacebookTweet about this on Twitter

Pridaj komentár